http://tatranci.sk/  
  http://tatranci.sk/  
 
Jazyk
SlovenskýFrancaisPo ruskiEnglish
Menu
O KLUBE
DOKUMENT: Čs. légie
KRONIKA KLUBU
LEGIONÁRSKY KURIÉR
KNIŽNICA ČS. LÉGIÍ
ZBROJNICA ČS. LÉGIÍ
ČESKOSLOVENSKÉ LÉGIE
ČS. OBEC LEGIONÁRSKA
POMNÍK „NAVRÁTILCOV"
SLOVENSKÉ JEDNOTKY
NÁRODNÉ HYMNY
DOBOVÁ FOTOGALÉRIA
WEBOVÉ ODKAZY
NAPÍŠTE NÁM
Vyhľadávanie





Anketa

Pluk Slovenskej Slobody

        Tento pluk vznikol z „gardy Slovenskej Slobody“. Podnet k organizácii tejto gardy dal priebeh udalostí v prvej polovici novembra 1918, keď čs. vojenské oddiely pri obsadzovaní Slovenska narazily na vážny odpor ozbrojených maďarských oddielov pri Žiline a Trnave. Z týchto zrážok logicky vyplývalo, že maďarská vláda neustúpi dobrovoľne a že sa odovzdanie štátnych a samosprávnych úradov z maďarských rúk do právomoci novej čs. vlády nezrealizuje tak hladko, ako sa to stalo v českých zemiach. Maďarská vláda síce prímerím prijala podmienku, že sa podrobuje rozhodnutiu Dohody, nemyslela však vážne podrobiť sa diktátu Dohody a bola odhodlaná hájiť integritu Uhorska (Magyarországu). A kde nemohla vystúpiť oficiálne so zbraňou v ruke, podporovala všetky vojenské oddiely, ktoré pracovali v tomto duchu či už vedome alebo nevedome.
            Vtedajší vedúci predstavitelia Slovenskej politiky, si boli vedomí, že by bolo nespravodlivé, aby úlohu obsadenia Slovenska vykonali iba vojenské jednotky z historických zemí a že by Slováci neprispeli svojou hrivnou k oslobodeniu vlastnej domoviny.
            Preto sa rozhodlo niekoľko uvedomelých slovenských dôstojníkov s členmi dočasnéj vlády na Slovensku, dr. Blahom a dr. Dérerom, postaviť dobrovoľnícke jednotky v čo možno najväčšej sile a predovšetkým z vycvičených vojakov tak, aby sa tieto slovenské jednotky mohli čo najskôr zúčastniť oslobodzovania Slovenska po boku bratov Čechov a vytlačiť tak zo svojej domoviny doterajších uchvatiteľov moci, ktorí pre nich po celé storočia nemali nič iného, než vykorisťovanie, odnárodňovanie a potupný názov „Tot nem ember“ (Slovák nie je človek). Tieto slovenské dobrovoľnícke jednotky boli pomenované ako „Garda Slovenskej Slobody“ – organizovaním a velením bol poverený stk. Ľudovít Šimko zo Senice.  
            Keď bolo potvrdené, že aj vrchné veliteľstvo v Prahe prijalo organizovanie dobrovoľníckych útvarov zo Slovenska veľmi priaznivo a v Uherskom Hradišti sa našlo vhodné miesto k zhromažďovaniu väčšieho počtu hlásiacich sa dobrovoľníkov a bola pre nich zabezpečená výstroj a výzbroj, boli tým dané všetky predpoklady k úspešnej činnosti, a prikročilo sa k dielu.
            24. novembra bol v Uherskom Hradišti zostavený zvláštny výbor pre budovanie „Gardy Slovenskej Slobody“. Pre všetkých slovenských vojakov bolo vydané prehlásenie, ktoré bolo vyvesené na plagátoch vo všetkých dosiaľ obsadených častiach Slovenska a okrem toho, bolo letcom (práp. Lhotom) zhadzované nad dedinami. Obsah tohto prehlásenia znel takto:
 
Slovenskí vojaci,
Maďari, židia a rozliční čvaši so zbraňou v ruke idú proti nášmu slovenskému ľudu, pália, vraždia a nivočia naše dediny a majetky. Proti tomuto barbarstvu treba sa brániť. Naša Slovenská sloboda, ktorú nám prináša prezident Spojených Štátov, Wilson a ktorú pozdravujeme po tisícročnom otroctve, musí byť chránená.
Bratia, Slováci, Staňte si pod Slovenské zástavy a vstúpte do novej: Gardy Slovenskej Slobody!
Dokážte, že si svoju mladú slobodu viete obrániť proti surovostiam čvachov a šialbam židov.
Nech každý Slovenský vojak a dôstojník stane na obranu Slovenskej zeme, Slovenských rodín, Slovenského majetku a Slovenskej Detvy.
Po štyrročnom utrpení voláme Vás zas do boja, do ktorého nás ženie maďarské barbarstvo. V tomto boji ide o to, aby Slovenský národ nestal sa obeťou zúrivcov a lotrov, ktorí nám idú na život, na náš majetok a naše práva.
Československé vojsko nesie nám pokoj, poriadok a slobodu. Ruka v ruke s ním budeme bojovať za naše Slovenské právo, za poriadok a šťastie Slovenského národa. Povinnosťou každého Slováka, ktorý slúžil pri vojsku je, aby vstúpil do Gardy Slovenskej Slobody a prihlásil sa u veliteľstva v Uherskom Hradišti.
Hláste sa tiež v Senici, v Skalici, v Trenčíne a v Malackách u Národnej Rady Slovenskej, odkiaľ vás pošlú do Uh. Hradišta.
                                                          
         Vojenské veliteľstvo na Slovensku.
  
Za zriaďujúci výbor Gardy Slovenskej Slobody:
           
Ľudevít Šimko, setník zo Senice; Edmund Borek, predseda Robotníckej telocvičnej jednoty v Prešporku, poručík; Ján Michalko z Važca, poručík; Ján Hrušovský z Turč. Sv. Martina, nadporučík; Ing. Zeno Krivoš, nadporučík z Liptovského Mikuláša; Ján Halaša práporčík z Turč. Sv. Martina.
 
            Súčasne sa výbor so zvláštnou výzvou obrátil na slovenské rady a obecné výbory, aby energicky túto akciu podporili, a aby výsledok propagácie bol nielen uspokojivý, ale hlavne rýchly. Vedenie nechcelo stratiť ani jeden deň, uvedomujúc si, že pomery na Slovensku si vyžadujú čo najviac vojenských jednotiek, aby obsadzovanie územia pokračovalo rýchlo a neuviazlo niekde v údolí na Považí. Doslovný obsah tohto predpisu znel:
 
            Slovenské rady a obecnie výbory!
            Nebezpečie hrozí našej novej, krvou skropenej vlasti, štátu československému; sriadenie tohoto štátu vyžaduje pomoc každého povedomého Slováka; bezpečnosť životov a majetkov potrebuje našich vlastných síl. Nečekajme všetko od bratov Čechov, nespoliehajme sa vo všetkom len na jejich pomoc. Pomôž si sám i Bôh ti pomôže. Pre túto naliehavú príčinu poviní sme sebe, rodu i celej našej veci, sriadiť si Gardu Slovenskej Slobody. K uskutečneniu týchto ideálov naších žiadame výdatnej pomoci Slovenských rád. Propagujte, nahovárajte, presvedčujte mládež našu peknoduchú, aby nebolo jedného zbraneschopného slovenského šuhaja, ktorý by nebol činným členom Gardy Slovenskej Slobody. Dosiaľ pracovali a pracujú všetko za nás bratia Češi, dosiaľ hája a chránia naše slovenské záujmy bratia Češi. A kde sú naši Slováci? Češi prelievajú krv za nás: a naši chlapci doma si hovejú. Tak to ďalej nesmie byť. Zasaďme sa za to, aby sa bratia Češi nemuseli haňbiť za nás. Hor sa, bratia, vstupujte do Gardy Slovenskej Slobody; veď za tie dva tri mesiace zimné, dokiaľ Wilsonom prezidentom svolaný mierový kongress vybaví záležitosti naše, nezmeškáte toľko pri poľných prácach vaších.
            Každá obecná slovenská rada z kruhu svojho nech si vymenuje na to súceho človeka, ktorý by zo svojej obce posbieral a do okresného mesta svojho k tomu ustanoveným komissárom Gardy Slovenskej Slobody doviedol prihášených. Takéto okresné mestá sú: Holič, Malacky, Senica, Myjava, Trenčín a Nové Mesto nad Váhom. Kto máš kde bližšie, ta sa hláste. Slovenskí vojaci teraz nie je ešte čas na odpočinok, na hlyvenie, vybojovanú slobodienku našu zachrániť a udržať je Vašou slovenskou povinnosťou. Každý nech si donesie so sebou, ak má, uniformu, výzbroj, bakanče, čo komu chybí vo vojenskom vystrojení, dostane pri „Vojenskom veliteľstve na Slovensku“, ktoré je na tento čas v Uh. Hradišti. Prihásivší sa dostanú celé zaopatrenie a žold taký, aký majú vojaci československej armády.
            Pošlite všetkých dobrovoľníkov do Uher. Hradišťa.
            Tiež vrchné veliteľstvo v Prahe v zvláštnom prípise č. 2.846/2. odd. z r. 1918 upovedomilo dňa 9. decembra KVV. na Morave a veliteľstvo čs. vojsk na Slovensku, že sa organizácia „Gardy Slovenskej Slobody“ uskutočňuje v intenciách MNO. a že túto úlohu zverilo stk. Šimkovi. Vydalo pokyny, aby vojenské veliteľstvo zariadilo všetko potrebné k zásobovaniu a organizovaniu týchto slovenských oddielov.
            Tiež čs. veliteľstvo na Slovensku, v tej dobe v Uherskom Hradišti, ešte pred zahájením činnosti výboru Gardy Slovenskej Slobody vydalo 18. novembra z vlastného popudu prehlásenie k Slovákom, rozšírené v náklade 20.000 letákov tohto obsahu:
 
            Slovenskí vojaci!
           
            Slovenská sloboda sa narodila po ťažkých bojoch. Nebudeme už otrokmi tých, ktorí nás vyháňali do boja proti tým, ktorí nám niesli slobodu. Máme svoje československé vojsko so slovenskými veliteľmi a nebudeme už poslúchať oficierov, ktorí v cudzom jazyku, bez srdca a svedomia nám dosiaľ rozkazovali. Celý svet teší sa ťažko nadobodnutej slobode. Ani slovenský vojak nebude ďalej otrokom maďarských a židovských oficierov, ktorí len korbáč, árešť, železá a priviazovanie dľa nás mali, ale stane si pod slovenské zástavy, aby slovenský národ stal sa účasným slobody, ktorú nám prináša prezident Spojených štátov Wilson a ktorú nám vybojovali naši americkí a československí bratia.
            Naši slovenskí bratia za morom v tomto velikom okamžiku svetových dejín pozerajú na nás, či toľko sily v sebe budeme mať, aby sme shodili jarmo maďarské a stali si medzi členov slobodných národov, zanechajúc bojazlivosti a malomysleľnosti otrokov.
            Slovenskí vojaci! Dosiaľ ste bojovali za cudzých, za Maďarov, za maďarských grófov a pánov, teraz ideme do boja za svoju slobodu, za práva naše ľudské, ža šťastie a lepšiu budúcnosť slovenského národa.
            Zástupcovia slovenského národa, ktorý nemal dosiaľ práv v Uhorsku, kde sedlač a robotníctvo boly pod nohou maďarských pánov, sú poslancami Národného shromaždenia v Prahe a sú členmi československej vlády a kladú základ slovenskej šťastlivejšej budúcnosti. Dr. Šrobár a gen. Štefánik sú prvými slovenskými ministrami, dr. Blaho a farár Juriga kopli do uhorského snemu, kde pre Slovákov nikdy nič nemali a ani len po slovensky hovoriť nedovolili, a stali sa členmi Národného shromaždenia československého v Prahe, v ktorom zasedajú Vaši bratia dekán Okánik zo Skalice, dr. Bella, Matúš Dula, predseda Slovenskej národnej rady, dr. Kornel Stodola, Emanuel Lehocký z Prešporka, dr. Milan Ivánka, bývalý ablegát uhorského snemu, dr. Ivan Dérer, brat Slezák a iní. Remeselníci robotníci i sedláci so slovenskou inteligenciou pracujú za našu slobodu v Národnom shromaždení. Našou vojenskou povinosťou je našu mladú slobodu si brániť.
            Bratia vojaci! Svrhnite jarmo maďarských oficierov a vstúpte do československého vojska.
 
                                   Slovenské vojenské veliteľstvo.   
 
            Týmto prejavom pripravilo veliteľstvo vyššie uvedenému slovenskému výboru živnú pôdu, pretože na túto výzvu sa koncom novembra začali hlásiť početné skupiny dobrovoľníkov zo Slovenska. Výsledok výzvy slovenského výboru bol veľmi priaznivý. Napriek tomu, že sa vojaci, iba pred niekoľkými dňami vrátili do svojich domovov z rôznych front, unavení dlhoročnou vojnou a túžiaci po pokoji, uznali, že nemôže byť oddychu, pokiaľ ich rodná zem je v moci tých, ktorí im boli a sú príčinou sociálnej, hospodárskej a politickej biedy. Chceli pred svetom dokázať, že túžia po oslobodení a že sú ochotní so zbraňou v ruke po boku svojich bratov-Čechov bojovať tak dlho, pokiaľ sa celá ich domovina nezbaví stáročného odporcu a tyrana.
            Po zverejnení turčiansko-martinskej deklarácie výbor Národnej Gardy skonštatoval, že jeho vystúpenie je v intenciách celého národa a že môže počítať s výdatnou podporou všade, kde prevláda slovenský ľud. Priekopníkmi a rozširovateľmi jeho snáh o získanie dobrovoľníkov pre vec obrany štátu boli vo väčších mestách Národné výbori, a kde ich nebolo, boli to farári, učitelia a iní uvedomelí Slováci. Začiatkom decembra sa zišlo zo všetkých končín západného Slovenska a tiež z častí v tej dobe naším vojskom ešte neobsadených v Uherskom Hradišti asi 800 dobrovoľníkov a 30 dôstojníkov, väčšinou Slovákov. Za týchto okolností napredovala organizácia veľmi rýchlo: už 12. decembra, teda 14 dní po prvom prehlásení, bol zostavený I. poľný prápor Gardy Slovenskej Slobody. Mal 21 dôstojníkov, 600 mužov a 4 guľomety; bol zorganizovaný na 4. pešiu a 1. guľometnú stotinu. Velenie mal stotník Rejthar. Prápor odišiel z Uherského Hradišťa na Slovensko 15. decembra. Ešte pred odchodom náhradného práporu Gardy do Ružomberka vydal výbor druhú výzvu tohto obsahu:      
 
 
            „Bratia Slováci!
 
Maďari a iná háveď, ktorá nikdy po slovensky nehovorila a všade len krv nášho ľudu cicala, obracajú sa teraz na slovenský ľud a volajú: Neopúšťajte Uhorsko! To je už neskoro. Tisícročná krivda je zničená, staré barbarstvo je zabité a nové klamstvá našich vrahov sú odstránené. Slováci ožili. Slovensko svoje putá si strháva a viaže si na svoju hlavu vavrín viťazstva. Sme slobodnými občanmi Československej republiky; budeme v školách, v úradoch, pri súdoch po slovensky sa shovárať a učiť; slovenčina sa nebude len v našich dedinkách, ale aj na stoličných domoch a v ministerských palotách ozývať; naši slovenskí zástupcovia slovenskou rečou budú na československom sneme v Prahe naše záujmy zastupovať a brániť. Márne volajú za nami Maďari a ich drábovia: Neopúšťajte Uhorsko. My, Slováci, už sme Uhorsko opustili a stali sa členmi Československej republiky, kde našou rečou naše záležitosti slovenské si budeme vybavovať. S Maďarmi nič nechceme ani s jich tisícročnou vlasťou nechceme mať nič. My máme slovenskú vlasť v rámci Československej republiky. Tá nech kvitne, rastie a žije na zlosť všetkých čvachov!“
           
            V ďalších odstavcoch téjto výzvy sa dočítame, ako nám Maďari vzali zem, reč, školy a vôbec kultúru a ako sa neprávom honosia Košútom a Petöfim (Petrovičom), ktorí vlastne boli Slováci (odrodilci). Ďalej, že Slováci nikdy nezabudnú na úškľaby a ubližovanie, keď im bol dávaný posmešný a urážlivý názov „buta tót“, a tiež nikdy nezabudnú na rôzne krivdy, útrapy a odstrkovanie. Preto už všetky sľuby Maďarov, že budú zavedené slovenské školy a úrady, sú márne!
            Sympatie Slovákov k Čechom k nám z téjto výzvy zaznievajú takto:
 
            „Češi boli vždy našimi vernými priateľmi a oni za našu slobodu ako aj za svoju vlastnú ťažko bojovali a tento boj šťastlivo pre seba aj nás dokončili. Ovocím tohto boja je Československá republika od Šumavy až k Užhorodu. Naše Slovensko tiahne sa od Breclavy až ku Košiciam, od Tatier až k Dunaju. Na tomto Slovensku, ktoré je nerozlučnou súčiastkou Československej republiky, budeme pánmi my, Slováci, a naša slovenčina bude v nej panovať.
Sloboda zasvitla Slovensku!
Slováci! Naša slovenská reč žije a náš jazyk nevyrve nám na tomto, ani na onom svete žiadny.
Sme slobodní občania Československej republiky, ktorej prisaháme na večné časy vernosť.
 
            „Slovenskí vojaci! Hláste sa do Gardy Slovenskej Slobody u Národných Slovenských Rád, ktoré Vás pošlú do Uh. Hradišťa na Morave, kde sa nachodí zatiaľ Garda Slovenskej Slobody.“
 
            Po odchode I. poľného práporu bol 20. decembra náhradný prápor preložený do Ružomberka, pretože tam mal pre ďalšie fungovanie výhodnejšie podmienky, než tomu bolo na Morave. Veliteľom náhradného práporu bol stk. Ľudovít Šimko. Pretože počet dobrovoľníkov stále narastal (teraz prichádzali hlavne Slováci zo spišskej a oravskej stolice a z vnútrozemia Slovenska), bolo možné postaviť II. poľný prápor, ktorý pod velením stk. Foltysa odišiel 27. decembra do Margecian, neskôr do Prešova a tam v polovici januára prevzal pohraničný úsek od Orlova po Bardejov. Práporu tiež prechodne velil aj stotník Tomášik.
            Po odchode II. práporu, zostalo pri náhradnom prápore ešte cez 400 dobrovoľníkov a noví dobrovoľníci sa stále hlásili. Bolo teda ihneď prikročené k zostaveniu III. práporu; organizačne bol v pohotovosti v polovici januára. Jeho veliteľom bol mjr. Kříž. Tento prápor odišiel 17. januára 1919 do Humenného a prevzal pohraničný úsek pri Medzilaborciach, aby tam strážil hranice pred vpádmi ukrajinských hliadok a tlúp na slovenské územie. Až do téj doby, boli prápory samostatné a boli označované ako I., II., III. prápor Slovenskej Slobody. 20. januára boli zlúčené do plukovného zväzku, ktorý dostal služobné označenie 1. Slovenský pluk. Veliteľom pluku so sídlom v Prešove bol pplk. Verich, ktorý 22. januára vydal prvý plukovný rozkaz. Pobočníkom veliteľa pluku bol stk. Rössler.
            Po zostavení pluku, zostalo pri náhradnom prápore stále ešte asi 600 dobrovoľníkov, ktorí tvorili 2. a neskôr 3. náhradnú stotinu k doplňovaniu poľných práporov.
            V téj dobe bol početný stav pluku v poli takýto: 67 dôstojníkov, 1924 mužov, 7 ťažkých a 10 ľahkých guľometov. Pluk ako celok sa bojových akcií nezúčastnil; bol dvoma prápormi v pohraničnej službe v priestore Orlov – Humenné a jedným v zálohe v Prešove.
            Od tvorenia ďalších jednotiek sa upustilo, pretože MNO: už vtedy pripravovalo budovanie náhradných telies z bývalej rak.-uhorskej armády, ktoré boli posádkou na Slovensku podľa zásad, aké boli uplatňované v historických zemiach. Preto nesúhlasilo, aby sa tvorili ďalšie dobrovoľnícke jednotky. Toto stanovisko MNO. však nekrížilo pôvodný plán Gardy Slovenskej Slobody, pretože nechceli sťažovať postup budovania armády; šlo im hlavne o to, aby poskytli pomoc v dobe, keď sa začala tvoriť čs. armáda a keď bol veľký nedostatok poľných jednotiek; potom im tiež samozrejme išlo o vytlačenie Maďarov z rodnej zeme, čo sa uskutočnilo do polovice januára 1919, čím bol dosiahnutý cieľ, ktorý si výbor pri zakladaní Gardy Slovenskej Slobody vytýčil.
            MNO. na druhej strane chcelo použiť uvedomelé a disciplinované jednotky slovenského pluku ako základ pri budovaní náhradných telies armády na Slovensku, aby ich velitelia mali nazačiatok určitý počet spoľahlivých a v poli vyskúšaných inštruktorov. Preto bol celý pluk rozpustený a rozdelený na 13 stotín a tie boli pridelené náhradným práporom peších plukov a náhradným rotám poľovníckych práporov. Stotiny mali 2 – 3 dôstojníkov a 70 – 80 mužov, čaty, určené pre poľovnícke prápory, 1 – 2 dôstojníkov a 40 mužov. Celé stotiny dostali náhradné prápory pluku 12. v Komárne, 25. v Banskej Bystrici, 26. v Leviciach, 34. v Košiciach, 66. v Užhorode, strelecké pluky 1. v Košiciach, 2. v Užhorode, 3. v Bratislave, 4. v Nitre, 5. v Trenčíne a 16. v Banskej Bystrici. Po čatách dostali náhradné stotiny poľovníckych práporov 15. v Levoči, 19. v Komárne, 29. v Banskej Bystrici a 32. v Prešove. Guľomety s príslušnou obsluhou, boli pridelené plukom 67. do Prešova, 71. do Trenčína, 72. do Bratislavy a poľovníckemu práporu 15. a 32. do Levoče.
            Pri zaraďovaní mužstva k jednotlivým telesám bolo prihliadané na ich predošlé zaradenie. Príslušníci pluku, ktorí patrili k jazdectvu, boli odoslaní k náhradným telesám jazdeckých plukov do Komárna a Košíc, príslušníci delostrelectva k veliteľstvu spojených delostreleckých batérií plukov v Košiciach a v Bratislave, vozatajstva do Bratislavy a Košíc, námorníci k námorníckemu práporu do Bratislavy a príslušníci ženijného vojska do Bratislavy.
            Aby mohlo byť rozdelenie dôkladne prevedené, bol pluk začiatkom marca vystriedaný streleckým plukom č. 30 a stiahnutý do Ružomberka; dorazil tam v dňoch 12. až 15. marca.
            Tam pluk ešte pred rozpustením prevzal plukovnú zástavu, ktorú mu venoval Národný výbor z Nového Mesta nad Váhom. (na bielom podklade boli farebne vyšité 4 symboli zemí Čs. republiky). Táto zástava bola 18. marca rozvinutá pred celým zhromaždeným plukom za účasti početných hodnostárov. Preslov v českom a slovenskom jazyku mal tento obsah:
 
            „S nadšením vítame tento dar, ktorým slovenský ľud prejavuje úctu a vďaku pluku, ktorý prvý na vlastnej pôde povstal, aby dobýval a hájil slobodu po tisíc rokov utlačovaného nárada proti svojim odvekým zhubcom a nepriateľom. S radosťou hľadíme na národné stužky, zdobiace zástavu, ktoré po prvýkrát zavejú nad hlavami našich slovenských vojakov, ktorí ruku v ruke postupujú s Čechmi ako jediný národ československý proti nepriateľom národnej slobody, aby potom po ťažkej práci užívali výhod víťazstva práva a spravodlivosti. Na večné časy bude naša zástava hlásať našim potomkom slávny deň oslobodenia, keď sa český a slovenský ľud zoskupil v železný šík, zrazil odveké jarmo i nepriateľa v prach a sám vztýčil nad žiarivými nivami našej vlasti zástavu slobody.“
            „Československí vojaci! Sme hrdí na svoje dielo a s úctou k nám vzhliada celý svet. Aby sme svoju slávu zachovali nepoškvrnenú, stojme i naďalej pod jednou zástavou, ktorá nám teraz veje, buďme pamätliví, že sme obráncami svojej vlastnej slobody, buďme vždy pamätliví vojenskej cti, aby naša biela zástava, nebola nikdy poškvrnená ani jednotlivcom.
Nazdar! “
 
            Zástava bola po rozpustení pluku daná do úschovy KVV. v Košiciach. Po téjto slávnosti, keď bol pluk naposledy ako celok, bol rozdelený na uvedené stotiny, ktoré 23. marca odišli na nové miesta svojho pôsobenia. Úplné rozpustenie pluku bolo vykonané do polovice apríla. Doterajší veliteľ pluku, pplk. Verich, odišiel k náhradnému práporu pešieho pluku č. 28, veliteľ I. práporu stk. Rejthar k náhradnému práporu pešieho pluku 67. v Prešove, veliteľ II. práporu stk. Foltys k KVV. Košice a veliteľ III. práporu mjr. Kříž k náhradnému práporu pešieho pluku č. 93. do Šumperka.
            V počtoch pluku bolo vedených celkom 170 dôstojníkov a 3.124 mužov; jeho príslušníci slúžili počas I. svetovej vojny z väčšej časti hlavne u peších plukov č. 67., 71., 72., u poľovníckych práporov 15., 19., potom u honvédskych plukov č. 9. v Košiciach a 15. v Trenčíne. Príslušníci plukov boli skoro výhradne Slováci, taktiež velitelia čiat a stotín.
            Pluk bol vedený v sokolských zásadách, bol disciplinovaný a spoľahlivý, pomer medzi dôstojníkmi a mužstvom bol priateľský. Tento pluk patril bezpochýb k najlepším dobrovoľníckym jednotkám, ktoré boli v dobe prevratu postavené.
            Náhradný prápor zostal v činnosti v Ružomberku až do konca apríla 1919, aby mohol vybaviť dodatočnú agendu. Oficiálne prestal pôsobiť 29. apríla. Jeho veliteľ, stk. Sadravec, prešiel k vrchnému veliteľstvu do Bratislavy, zostávajúce mužstvo, ako aj všetok spisový materiál bol odovzdaný náhradnému práporu pešieho pluku č. 34 v Košiciach. Zo zvyšku mužstva schopného poľnej služby bola zostavená jedna stotina, ktorá 1. mája odišla do Michaloviec, kde konala etapnú službu v spojení s 1. stotinou p. pl. 71; tvorila tzv. detašmá rytm. Nedbala. Počas bojov, konali etapnú službu v priestore Michalovce, Sobrance, Užhorod, po dohodnutí prímeria od 9. júna až do konca augusta potom v údolí rieky Uh, severne od Užhorodu v Dubriniči, Veľ. Bereznej a Čontoši, so stanoviskom veliteľstva stotiny v Dubriniči. Bol to teda posledný oddiel pluku, ktorý existoval v dobe, keď už bolo náhradné teleso rozpustené. Stotina prešla začiatkom septembra ako celok k Jánošíkovej družine, ktorá sa tvorila v Ružomberku a stala sa nepriamym pokračovateľom slovenského pluku.
 
 
Činnosť jednotlivých práporov.
 
I. poľný prápor.
           
            Prápor navštívil 13. decembra v Uherskom Hradišti vrchný veliteľ gen. Diviš; po zložení slávnostnej prísahy odišiel 15. decembra do Popradu.
            Bol pričlenený k skupine pplk. Hrbenského, ktorej pripadlo obsadenie spišskej stolice, neskôr tiež Košíc a Prešova. Presun z Uher. Hradišťa, bol prevedený po železnici až do Popradu, odtiaľ potom peším pochodom do pridelených úsekov. Práporu pripadla úloha zaistiť Poprad, kde bolo stanovisko veliteľstva skupiny, v smere Kežmarok a Veľ. Slávkov. Veliteľstvo práporu a dve stotiny sa umiestnili v Matejovciach, dve stotiny vo Veľ. Slávkove. Po dosiahnutí pridelených priestorov bolo treba zlikvidovať činnosť poľských oddielov, ktoré prekročili slovenské hranice a prenikli do Podolínca a Beléj a pripravovali sa k ďalšiemu postupu na Kežmarok. Pplk. Hrbenský mal rozkaz obsadiť Podolínec, vysunúť naše oddieli až do St. Ľubovne a vyzvať Poliakov, aby sa stiahli zo slovenského územia, a ak by sa to zdráhali učiniť, prinútiť ich k tomu zbraňou. Podľa tohto rozkazu, zamýšľal nasledujúceho dňa obsadiť Kežmarok a Podolínec. Útok mal viesť prápor Slovenskej Slobody na východe, severočeský prápor na západe od železnice, vedúcej z Popradu na Kežmarok v 1. slede; v 2. slede mali nasledovať jičínská a ženijná stotina ½. Postup mal uľahčiť obrnený vlak a dve batérie, zaujatím východných palebných postavení severne od Popradu.
            K tomuto útoku však nedošlo, pretože Poliaci bez boja ustúpili za hranice. Stalo sa tak pravdepodobne pod vplyvom hlásení ich parlamentárov, nachádzajúcich sa tou dobou v Poprade, že československého vojska je mnoho a že nie je isté, či by Poliaci neutrpeli porážku. Kežmarok bol obsadený 18. decembra práporom Slovenskej Slobody, ktorý vysunul 1. stotinu do Podolínca.
            21. decembra sa však poľské oddieli opäť vrátili a hliadkami znova prenikli až do Podolínca. Tam došlo k vážnej potýčke práporu Slovenskej Gardy s Poliakmi v ktoréj Poliaci, skonštatujúc nemožnosť udržať sa, ustúpili do Spišskej St. Vsi, kam medzitým prenikol jeden poľský prápor z N. Targu. Pri téjto akcii mal prápor 2 ranených a zajal 4 poľských vojakov. Prápor toho dňa po prvý krát vstúpil do boja a bol za chrabré chovanie pochválený veliteľom skupiny: (Pochvala bola uverejnená v rozk. číslo 7. zo dňa 21. decembra 1918.) Tento článok rozkazu znel:
 
„Prapor Slovenskej Slobody pod velením svých chrabrých důstojníků choval se při včerejší noční půtce velice bojechtivě a oddaně. Děkuji bratrům Slovákům za jejich vydatnou podporu a dávám ji všem za vzorný příklad.“
 
            Aby sa predišlo ďalším potýčkám, dohodol pplk. Hrbenský 24. decembra s poľskou delegáciou demarkačnú čiaru, tiahnucu sa od Javoriny cez výšinu 655, Rychvald, výšinu 1086, Kamienka, Jarembina, M. Lipník, Andrejovka. Táto čiara nesmela byť zo žiadnej strany prekročená a zostala v platnosti až do 14. januára 1919, keď sa poľské oddieli na príkaz varšavskej vlády natrvalo stiahli za hranice.
            V téj dobe bol prápor rozmiestnený s veliteľstvom, 1. a 3. stotinou v Kežmarku, 4. v Beléj a Slovenskej Vsi, 2. stotinou v Podolínci – Toporeci. Pred frontou práporu obsadila 1. stotina 2. čs. dobrovoľníckeho pluku Gniazdu.
            Prápor Slovenskej Slobody, bol po vianočných sviatkoch vo svojom postavení vystriedaný I. práporom 2. čs. pluku a presunul sa do Krompachov, aby sa s 30. streleckým plukom zúčastnil útoku na Margecany. Stalo sa tak v ranných hodinách 28. decembra; Maďari boli porazení a v záchvate paniky, ustúpili až do Košíc. Prápor Slovenskej Slobody v tomto boji nemal žiadne straty. Večer toho istého dňa, boli obsadené Obyšovce. Nasledujúceho dňa o 16. hodine, vtiahlo naše vojsko bez boja do Košíc a s ním tiež prápor Slovenskej Slobody. Prápor zostal v Košiciach až do 12. januára, potom sa presunul do Prešova a vystriedal tam I./21. polovičný prápor, ktorý zaujal jeho miesto v Košiciach.
 
II. poľný prápor.
 
            Tento prápor bol zostavený v Ružomberku a 28. decembra, bol presunutý do Margecian. Jeho veliteľom bol stk. Foltys, neskôr Tomášek. Prápor zostal v Margecanoch až do 12. januára 1919, keď sa presunul do Prešova a obsadil 1. stotinou Orlov, 2. stotinou Bardejov; 13. februára bol vystriedaný I. práporom vlastného pluku a zostal potom v zálohe v Prešove až do svojho odchodu do Ružomberka (10. marca).
 
III. poľný prápor.
 
            Prápor bol postavený v prvej polovici mesiaca január v Ružomberku, 17. januára odišiel do Prešova a odtiaľ sa presunul do Humenného. 9. stotina obsadila Stakčin, 10. Vranov, 12. Medzilaborce. Veliteľstvo práporu s 11. stotinou sa umiestnilo v Humennom. Prápor vo svojom úseku vystriedal nymburkskú sokolskú stotinu, ktorá 14. januára obsadila Medzilaborce, aby tam čelila vyčíňaniu ukrajinských bánd, ktoré často prekračovali hranice, aby na našom území lúpili.
            Nymburkská stotina potom odišla do Zvolena k svojmu príslušnému práporu.
            V tomto postavení zostal prápor až do polovice marca; v dobe od 26. februára do 8. marca uzatvoril hranice pri kolkovaní peňazí. V dobe jeho rozmiestnenia na slovensko – poľských hraniciach došlo iba k zrážke hliadok, ktorá si na našej strane nevyžiadala obetí.  
            Prápor svoj úsek odovzdal II. práporu 30. streleckého pluku a 15. marca sa presunul do Ružomberka, kde sa celý pluk sústredil a bol potom, ako už bolo uvedené, rozdelený na stotiny a čaty, určené pre jednotlivé náhradné telesá novopostavených slovenských peších plukov.
            Pri odchode pluku zo zväzku I. brigády sa jeho veliteľ pplk. Hrbenský s príslušníkmi pluku rozlúčil týmto prípisom:
 
            „Příslušníkům 1. pluku Slovenské Svobody!
Byl měsíc listopad, Češi jásali nad svým říjnovým osvobozením, ale Slovensko ještě se chvělo a trpělo pod krutovládou maďarského panstva. Najaté bandy loupily a střílely bezbranné Slováky. V těch těžkých chvílích obrátily se zraky Slovenska k bratrské Čechii. A Češi podali Slovensku ruku a přišli na pomoc. Dobrovolnické české oddíly vypověděly vojnu maďarským hordám a krok za krokem osvobozovaly Slovensko. Města a dědiny je nadšeně vítaly. Ale tolik upřimných Slováků toužilo, aby mohli nejen osvoboditele vítat, ale i po jejich boku společně bojovat proti odvěkému nepříteli a společně s nimi si vybojovat sloboděnku. A tehdy se v Hradišti utvořila Garda Slovenskej Slobody. Tvůrci jejími byli setník Ľudevít Šimko a poručík Edmund Borek. Garda Slovenskej Slobody byla prvním vojenským sborem nového Slovenska. Z této Gardy vznikl 1. pluk Slov. Slobody pod velením pplk. Vericha jako první slovenský pluk vůbec. Na vyzvání uvedených nadšených zakladatelů Gardy spěchahli se všech stran Slovenska dobrovolníci pod zástavy Svobody. Za nedlouhou dobu už vidíme slovenské dobrovolníky bojovat, už je vidíme vítězit nejen proti Maďarům, ale i proti Polákům, kteří zrádně napadli Spiš a Oravu. Jméno pluku Slov. Slobody se stalo populárním na celém východě slovenské vlasti a župy spišská, abaujská a šaryšská budou na Vás dlouho myslit s pěknými vzpomínkami. Dnes úkol Váš je skončen. Hranice slovenské jsou obsazeny, sloboda slovenská je zajištěna v republice, která jako ostrov pořádku pevně stojí uprostřed evropských bouří, jsouc obdivována celým světem. Maďarská nadválda je zlomena. Správa Slovenska přešla do rukou slovenských úřadů. Operační pásmo stalo se zápolím. Místo válečných formací tvoří se mírové náhradní prapory. Tyto náhradní prapory, zřízené ve všech okresích Slovenska, volají své příslušníky domů. Velitelství I. čs. brigády propouští dobrovolníky 1. pluku Slov. Slobody s úpřímným díkem za vše, co vykonali ve prospěch své vlasti. Ukázali jste světu, že umíte se bít za svoji svobodu, ukázali jste světu, že nechcete násilnické vlády maďarské, která byla založena jenom na lži a na nespravedlivosti a která Vám po staletí brala řeč, brala školy, brala zemi, brala krev. Vracejte se domů s vědomím, že činy slovenských dobrovolníů budou vepsány do nejlepších stránek slovenské historie.
A nezapomínejte, bratři ať jste kdekoliv, ať jste u nového praporu, ať jste pod rodnou střechou své dědiny, že nestačí jenom svobodu si vybojovat, ale že si musíme svobodu i umět udržet. A tu drahou svobodu si udržíme jenom tehdy, když si zachováme svornost a vzájemnou lásku ve své Československé republice, když budeme vystupovat proti každému, kdy by chtěl podkopat zákony a pořádek, a když budeme po celý život svůj pracovat a pracovat. Jen pořádkem a prací vzkvete naše republika na nejšťastnější stát střední Evropy. Ať na věky žije naše drahá Československá republika!
 
            Velitel I. československé brigády
 
                                   Podplukovník Hrbenský.“
*
*
Spracoval: br. M. BILSKÝ
Zdroj: Účast dobrovolníků v bojích o Slovensko a Těšínsko v letech 1918 – 1919.




Aktuality
07.02.2017
6. pochod gen. M. R. Štefánika (29.04.17)
6. ročník pochodu gen. M. R. Štefánika, nová jubilejná medaila Tatranci, nová trasa pochodu. Prihlášky len cez el. formulár. KLIK NA ODKAZ!

27.10.2011
Vernisáž malieb čs. légií
Dňa 7.11.2011 sa o 16:00 v priestoroch Hotela Relax v Senci (Slnečné jazerá sever) uskutoční vernisáž malieb čs. legionárov. Usporiadateľ akcie ČSOL - Jednota Senec

25.10.2011
Nové udalosti Kronika
Kvh-Tatranci sa podieľali na športovo-osvetovej akcii - Senecká šestka (plávanie na 600m).

06.08.2010
Spomienkovo pietny pochod po stopách prvej svetovej vojny Stebník a okolie
KVH-Tatranci sa v dňoch 13.-14.8.10 zúčastní - Spomienkového pochodu po stopách prvej svetovej vojny Stebník a okolie.

12.07.2010
Symbolický pochod 7. pluku - NITRA
KVH-Tatranci, Vojenský historický ústav Bratislava a Mesto-Nitra, zorganizovali pri príležitosti 90. výročia návratu 7. Tatranského pluku do Nitry, symbolický pochod spojený s besedou o čs. légiách. Podujatie sa uskutoční dňa 31.7.2010 o 17:30 h. Synagóga koncertná a výstavná sieň. Zraz pre účastníkov, ktorí sa zúčastnia pochodu je o 17:00 h, pred Mestským Úradom mesta Nitra.



 
  http://tatranci.sk/  
     

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk
© 2017 ARGENIO s.r.o.