http://tatranci.sk/  
  http://tatranci.sk/  
 
Jazyk
SlovenskýFrancaisPo ruskiEnglish
Menu
O KLUBE
DOKUMENT: Čs. légie
KRONIKA KLUBU
LEGIONÁRSKY KURIÉR
KNIŽNICA ČS. LÉGIÍ
ZBROJNICA ČS. LÉGIÍ
ČESKOSLOVENSKÉ LÉGIE
ČS. OBEC LEGIONÁRSKA
POMNÍK „NAVRÁTILCOV"
SLOVENSKÉ JEDNOTKY
NÁRODNÉ HYMNY
DOBOVÁ FOTOGALÉRIA
WEBOVÉ ODKAZY
NAPÍŠTE NÁM
Vyhľadávanie





Anketa

Príhovor

Virtuálny pomník „Slovenských Navrátilcov“.
 
 
            I keď možno vzbura príslušníkov 71. trenčianskeho pešieho pluku v Kragujevaci nespadá do histórie čs. légii, spadá do obdobia 1. svetovej vojny a tiež do histórie boja za práva rovnosti a ľudskosti. Slováci tvorili až 80% vojakov tohto pluku, pochádzali najmä z Trenčianskej, Oravskej a Tur­čianskej župy. V roku 1914 boli nasadení na východný front, kde ich v priebehu vojny upadlo mnoho do zajatia. Neskôr boli presunutí na talianskú frontu a od roku 1916 bol náhradný prápor 71. pešieho pluku posádkou v srbskom Kragujevaci, v mestečku cca. 140 kilometrov juhovýchodne od Belehradu.
            Do konca apríla 1918 sa k práporu z ruského zajatia vrátilo asi 2400 vojakov. Bolo to v dôsledku podpísania Brest-Litovského mieru s ruskými boľševikmi, na základe ktorého sa mohli rakúsko-uhorskí a nemeckí zajatci vrátiť zo zajatia. Čoskoro po návrate sa Slováci dozvedali o neutešených pomeroch, ktoré vládli doma. Ich ženy a deti hladovali a strádali čoraz viac. V armáde bol tiež veľmi citeľný nedostatok potravín, oblečenia a obuvi. Tým, že unikli malosti pomerov v ktorých žili, a triezvym pohľadom teraz videli, že krvácali za to, aby sa oni a ich blízky mali ešte horšie, nechceli sa opäť podriadiť šikanujúcemu režimu, ktorý vládol v rakúsko-uhorskej armáde.
            To si veľmi rýchlo všimli aj rakúsko-uhorskí dôstojníci, a tušili, že priviesť vojakov opäť k disciplíne nebude ľahké! Vojaci začali verejne prejavovať svoj nesúhlas a odpor. Zvlášť nenávidením bol medzi vojakmi hejtman Július Spira, ktorý sa vyznačoval priam zverskou krutosťou k vojakom. (napr. v polovici mája 1918, odsúdil 3 vojakov zo svojej stotiny na 15 rán palicou).
            Väčšina navrátilcov, ktorá už mala povolenú dovolenku za sebou, bola zaradená do siedmych stotín XLI. pochodovej fronty, ktorá mala 10. júla 1918 odísť na frontu. Do týchto jednotiek boli zaradení výhradne iba Slováci, čo výrazne posilnilo národné pohnútky odporu proti vojne.
            Večer 2. júna 1918 sa vojaci kragujevskej posádky vracali z obvyklej nedeľnej vychádzky do svojich ubikácií. Niektorí vojaci, však aj po večierke ešte chýbali. Krátko pred pol desiatou sa vrátil jeden z oneskorencov, bol to Martin Riljak. Veliteľ rotmajster Bednár, mu prikázal, aby sa na druhý deň dostavil na hlásenie. Na to začal Martin Riljak kričať – „Kamaráti, pomôžte, šikovateľ ma chce vziať na raport." Vzápätí sa strhla bitka a vojaci rotmajstra zmlátili. V tomto živelnom výbuchu nespokojnosti, začali prví organizátori usmerňovať činnosť povstalcov. Mužstvo pochodových stotín bolo prebudené, vyzbrojené puškami a zhromažďované na chodbách a na dvore. Hlavným heslom povstalcov bolo: „Hor sa! Vezmite pušky a do boja za slobodu!“ súčasne bola vytýčená prvá úloha: - získať zostávajúcu časť kragujevskej posádky a zúčtovať s dôstojníkmi.  V pomerne krátkom čase sa podarilo získať všetko mužstvo pochodových stotín.
            Bola vyhlásená pohotovosť, avšak povstalci nováčikov, ktorí sa im postavili na odpor ľahko odzbrojili. Nadporučík Ervin Deutsch, ktorý chcel povstalcov zadržať skončil s ranou od bodáku a prestrelenými pľúcami. V tomto okamžiku už bolo na strane povstalcov niekoľko stoviek vojakov 71. pešieho pluku. Vojaci sa zmocnili vyše 500 pušiek a pod velením čatára Jána Hugyesza, bola zostavená skupina, ktorá mala za úlohu zmocniť sa muničného skladu. Ozbrojená skupina pod velením slobodníka Pavla Klenára, bola zasa vyslaná na kragujevskú stanicu. Popri týchto organizovaných akciách sa utvorili samostatné skupiny, ktoré v meste “poľovali“ na dôstojníkov, aby s nimi zúčtovali.
            Väčšia vojakov však zostala v kasárňach a pripravovali sa na odpor. Keďže povstalcom sa nepodarilo obsadiť muničný sklad dostali sa do ťažkostí. Rakúšania a Maďari obsadili most cez rieku Lepenicu a tým zabránili skupine čatára Hugyesza, aby získal tak potrebné zbrane a strelivo, hlavne guľomety. Slučka okolo kasárne sa začala sťahovať. Útok začal okolo 23:00, okrem dragúnov, ktorí tvoril základ útoku a guľometného oddielu, pálila na povstalcov aj batéria delostrelectva, ktorá práve stála na nádraží v Kragujevaci. To donútilo povstalcov, aby sa pred paľbou z ťažkých diel kryli v budovách kasárne. Aj napriek ohromnej palebnej prevahe, všetky pokusy plk. Marxa o dobytie kasární skončili neúspechom a narazili na tvrdý odpor obrancov. Povstalci mali dostatok svetlíc a signálnych rakiet, čím osvetľovali okolie a paľbou z pušiek a hádzaním ručných granátov, držali nepriateľa v dostatočnej vzdialenosti od kasární.   
            Odpor povstalcov však začal o 01:00 postupne slabnúť, pre akútny nedostatok streliva, v sklade zostali prevažne iba cvičné náboje. Navrátilci si začali uvedomovať neudržateľnosti svojho postavenia. Už nebolo čím strieľať, odpor čoraz viac slabol a zhruba o 05:00 sa nepriateľ prebil do kasární. Malá skupina povstalcov sa pokúsila prebiť smerom k dedine Grošnica, ale zo zálohy bola prepadnutá. Iba asi 50 vojakom sa podarilo uniknúť, ostatní upadli do zajatia. Ešte predtým zničili povstalci všetky záznamy o evidencii mužstva, aby čo najviac sťažili pátranie po utečencoch, ktorých sa dolapiť nepodarilo.
            Dňa 8. júna 1918 o 08:00 ráno začal v sieni Oblastného veli­teľstva, Kreiskommanda v Kragujevci, zasadať mimoriadny vojenský súd. Súd vynášal len rozsudky smr­ti alebo oslobodzoval. Celé zasadanie prebehlo v nemčine. Pre zločin vzbury bolo podľa § 167. Vojenského trestného zákona na smrť odsúdených 44 vojakov. Okrem toho im bola odňatá hodnosť a ich vyznamenania. Termín popravy bol určený na ten istý deň na 14.00. Odsúdenci mohli iba napísať list na rozlúčku.
 
List na rozlúčku od Jána Pittnera
Drahá mama, ja ich syn Janko sa odoberám od mojej láskou vrelou milovanej mamičky, od zvlášť milovanej sestry a od svojho milovaného bratríčka Ottka, lebo mňa 8. júna poobede zastrelia. Tu im ešte posielam 39 korún. To dajú polovičku na kostol a polovičku chudobným žobrákom. Takže sa s nimi rozlučujem i s celou rodinou.
 
Zbohom!

 
Medzi odsúdenými vojakmi bolo aj mnoho hrdinov, ktorí si za svoju statočnosť vyslúžili vysoké rakúsko-uhorské vyznamenania, ktoré im teraz boli odňaté: Vojak Štefan Bednárik, bol vyznamenaný striebornou medailou za chrabrosť. Vojak František Ďurkáč, bol vyznamenaný bronzovou medailou za chrabrosť. Rotmajster Viktor Kolibík, bol vyznamenaný malou i veľkou striebornou i bronzovou medailou za chrabrosť. Vojak Karol Miklušičák, bol vyznamenaný striebornou medailou za chrabrosť, bronzovou medailou za chrabrosť a Karlovým krížom. Desiatnik Jozef Žoviak, bol vyznamenaný striebornou medailou za chrabrosť.
Poprave týchto mužov musel hromadne prihliadať celý 71. peší pluk a domáce obyvateľstvo, ktoré so Slovákmi vychádzalo dobre. Srbské ženy modliac sa plakali nad nešťastným osudom mladých junákov. Voľba pre popravčiu čatu padla na prápor G., 1. bosensko-hercegovinského pluku. Hodom kocky vybrali 80 mužov, ktorí dostali bohatý prídel stravy a alkoholu. Polovica z nich mala mieriť na hlavy, polovica na hrude odsúdených. Ján Cabuk z Diviny túto hrôzu opisuje takto: „ Tá druhá skupina sa musela dívať, ako tí prví dvadsiati-dvaja si museli kľaknúť, farár ich vyspovedal a Bosniaci ich strieľali. Tak do hlavy, tak blízučko do hlavy ich strieľali," „Bosniaci strieľali do tých odsúdených tak, že vystrieľali všetkých päť nábojov, "povedal Štefan Blaško. „ Videla som, ako sa jeden z popravených zdvihol a nepríčetné sa obzeral okolo seba. Ale dôstojník ho usmrtil ranou do tyla," uviedla Srbka Vida Vukamanovičová. Touto obeťou bol Štefan Rác, podľa výpovedí Jána Chvasteka z Terchovej, „ vraj ani na tri razy neodpadol a strieľali doňho ešte na zemi ako do hnilej klady."
Aká bolesť musela doľahnúť na blízkych týchto odsúdených doma, si už ani nevedno predstaviť. Slováci, ktorí toho dňa v Kragujevaci zahynuli boli synmi, manželmi a otcami. Nedočkala sa milá svojho drahého a márne mohla dcérka či syn vyzerať svojho otca, nevrátil sa viac! Toho dňa klesol k zemi ubitý tyranskými katanmi. Akoby bolesť zo straty blízkeho nebola dostatočným trestom, rakúsko-uhorské úrady pozastavili rodinám odsúdených vojenské podpory, čím ich odsúdili na bedačenie.
Práve tejto ohromnej bolesti, tejto krivdy, nech je pomník svedectvom. Svedectvom ako draho bola zaplatená viera v pravdu, spravodlivosť a ľudskosť. Nech je pamiatkou týchto mužov, ktorí svoje životy za Pravdu obetovali.
br. Miroslav BILSKÝ
Predseda KVH – TATRANCI




Aktuality
07.02.2017
6. pochod gen. M. R. Štefánika (29.04.17)
6. ročník pochodu gen. M. R. Štefánika, nová jubilejná medaila Tatranci, nová trasa pochodu. Prihlášky len cez el. formulár. KLIK NA ODKAZ!

27.10.2011
Vernisáž malieb čs. légií
Dňa 7.11.2011 sa o 16:00 v priestoroch Hotela Relax v Senci (Slnečné jazerá sever) uskutoční vernisáž malieb čs. legionárov. Usporiadateľ akcie ČSOL - Jednota Senec

25.10.2011
Nové udalosti Kronika
Kvh-Tatranci sa podieľali na športovo-osvetovej akcii - Senecká šestka (plávanie na 600m).

06.08.2010
Spomienkovo pietny pochod po stopách prvej svetovej vojny Stebník a okolie
KVH-Tatranci sa v dňoch 13.-14.8.10 zúčastní - Spomienkového pochodu po stopách prvej svetovej vojny Stebník a okolie.

12.07.2010
Symbolický pochod 7. pluku - NITRA
KVH-Tatranci, Vojenský historický ústav Bratislava a Mesto-Nitra, zorganizovali pri príležitosti 90. výročia návratu 7. Tatranského pluku do Nitry, symbolický pochod spojený s besedou o čs. légiách. Podujatie sa uskutoční dňa 31.7.2010 o 17:30 h. Synagóga koncertná a výstavná sieň. Zraz pre účastníkov, ktorí sa zúčastnia pochodu je o 17:00 h, pred Mestským Úradom mesta Nitra.



 
  http://tatranci.sk/  
     

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk
© 2017 ARGENIO s.r.o.